Janka a Vladis pekne od začiatku

Ako sme sa spoznali

1. Kapitola: Ako sme sa prvýkrát stretli

Vladis:

Prvým dôležitým bodom, bez ktorého by sme sa s Jankou dodnes nepoznali bolo, (pokiaľ nepočítam všetky udalosti tomu predošlé, ako, že sme sa museli najprv narodiť...) že v pondelok 26. februára 2018 o 16:29 mi napísal starý dobrý kamarát zo zboru Jakub. Preposlal mi "urgentnú správu" od svojej manželky Pauli, že v ten deň sa spustilo prihlasovanie na nejakú letnú akciu a vraj si to treba rýchlo premyslieť, lebo to bude fakt rýchlo zaplnené. Z pozvánky som vyčítal, že sa jedná o akciu s názvom Adventistická identita v termíne od 12. do 19. augusta 2018, kde sa majú rozoberať otázky adventizmu v dnešnej dobe s rečníkom Cliffordom Goldsteinom. Keďže som vedel, že tam idú Jakub s Pavlínkou a pravdepodobne aj viac ľudí z Bratislavy, bolo to pre mňa dostačujúcou garanciou dobrej partie a prihlásil som sa. Mohol som toho z pozvánky vyčítať omnoho viac, ale netušil som, že sa v kontaktných údajoch pozerám na meno, e-mail, a telefónne číslo svojej budúcej. Janka vtedy totiž bola sekretárkou a vedúcou študijného oddelenia, pri čom mala na starosti okrem iného aj organizáciu všetkých podobných akcií inriroad.

Ani som sa nenazdal a bol August a ja v aute na ceste z Bratislavy na Sázavu so super partiou a Jakubom za volantom. Po pár hodinách sme dorazili do areálu Adventistického teologického inštitútu. Ako prvé celá naša posádka išla do hlavnej budovy aby sme sa zapísali a zistili kto sa kam má ísť ubytovať. Vošli sme po pár schodíkoch cez malú presklenú predsieň do úzkej chodbičky, na konci ktorej je téčková križovatka s trochu väčšou chodbou. Rovno oproti nám boli v tej chodbe otvorené dvere, v ktorých bola školská lavica s papiermi na zapisovanie a za tou lavicou sedelo usmievavé dievča. V tom momente som ešte netušil na koho sa pozerám, ale bol to presne ten moment, kedy sme sa prvýkrát zoči voči zbadali. Zoznámili sme sa podaním ruky, zapísal som sa a dostal som papierik s kódom od dverí a heslom na wifi.

Keď som prišiel na izbu a zložil si veci, všimol som si, že mám na posteli nachystanú na ustlanie čistú posteľnú bielizeň, za ktorú som si nezaplatil. Mal som v cene ubytovania len matrac, a spacák som mal so sebou. Rozhodol som sa teda zaniesť to do hlavnej budovy.

Janka:

Bylo to druhým rokem, co jsem pracovala pro Adventistický teologický institut a INRIroad. Práce mě bavila, ale byla také dost časově náročná a proto jsem se ji rozhodla ukončit. Zvažovala jsem, jestli mám skončit před létem nebo dokončit letní akce. Lákalo mě jet na letní brigádu do adventistického kempu ve Wales ve Velké Británii. Zároveň jsem věděla, že bude dobré, abych dokončila všechny akce, které máme na léto naplánované. Jednou z těchto akcí byla Adventistická identita. Tím, že jsem měla na starosti organizaci, věděla jsem, kdo všechno na této akci bude. Mojí slabostí bylo i to, že jsem si všechny účastníky, hlavně teda kluky, které jsem neznala, našla na facebooku. :-D Vladka jsem si samozřejmě taky našla. Na profilu měl fotku, jak skáče salto. Moc mu do obličeje vidět nešlo. Na dalších fotkách, které jsem objevila, byl Vladko dost mladý. Tak jsem si řekla, že to bude dost mladý kluk - nic pro mě.

Celá akce začínala v neděli 12. 8. 2018. Moc jsem se na ni netěšila, protože pro mě nebyla užíváním si, ale povinnostmi. Už od začátku jsem si ji ale užívala :-). Přijeli jsme s pár kamarády na Sázavu už v sobotu večer. Díky tomu jsme měli dostatek času vše připravit. Uvařit mexický guláš na pondělí, připravit pokoje na spaní, aulu na program a další.

Odbila pátá hodina a první účastníci začali přijíždět. Mezi nimi byli Kuba s Pavlínkou s celou jejich partou. Přišli za námi na registraci a stáli tak ve frontě. Postupně jsem se s nimi poobjímala. Na konci fronty stál kluk, kterého jsem neznala. Podala jsem mu ruku, představila se mu a on mě. Měl pevný stisk.

Všichni se šli ubytovat a já jsem dál seděla na registraci. Za chvíli přiběhl Vladko s prostěradlem v ruce. Prý, že prostěradlo mít nemá. "Okej", řekla jsem. Bylo mi to celkem jedno. I těm, kteří spali ve spacáku jsem prostěradlo dala. Co mě zaujalo byl Vladkův úsměv, kterým nás obdaroval, když odcházel.

Další den jsem o obědě umývala nádobí. Nic zvláštního... Každý přijde strčí talíř do okýnka, někdo i poděkuje. Vladko přišel a když do okýnka dával talíř, divil se, že chci po něm umývat. To mě zaujalo. Ještě nikdy nikdo předtím nic takového neřekl.

V úterý jsem si Vladka začala všímat trochu více. Byl v partě se kterou jsem se bavila, tak komunikace s ním byla jednodušší. Ve čtvrtek jsme plánovali sjíždění Sázavy na kánoích a já jsem potřebovala zadáka. Vladko nikoho neměl, tak jsem toho využila. Řekla jsem si, že na kánoi mě Vladko může poznat lépe. Já jsem nahodila udičku a na Vladkovi bylo rozhodnutí, jestli ji chytne nebo ne :-).

Vladis:

Ubytovaný som bol dolu pri rieke na izbe s Michalom, chalanom z našej partie, ale inak som tam okrem posádky, s ktorou som prišiel skoro nikoho nepoznal. Nemal som ani presnú predstavu o tom, ako je čo organizované a aký je program, či harmonogram, ale netrápil som sa tým. Hlavným programom boli prednášky Clifforda Goldsteina v aule, na ktoré som chodil podľa toho, kedy som tam videl ísť ostatných a podobne som sa riadil podľa davu aj so stravou. Raňajky, obedy aj večere sme mali zabezpečené v hlavnej budove, tam, kde sme sa boli registrovať na začiatku. Bol tam samoobslužný stôl, kde si každý nabral koľko čoho chcel a jedlo bolo výborné. Videl som, že každý, kto dojedol, odnášal si po sebe tanier a zmizol s ním niekde v chodbe. Predpokladal som teda, že tak ako si sami naberáme, si po sebe aj sami taniere umyjeme a dáme odkvapkávať niekam, odkiaľ ich už sprace služba, čo chystala aj jedlo. Na moje prekvapenie tam za všetkých umývala riady Janka, dievča, u ktorého som sa na začiatku registroval. Neviem, či som si už vtedy pamätal jej meno, ale začal som si všímať, že sa takto činí a pomáha organizátorom s rôznymi vecami.

Ešte ten večer sa v hlavnej budove hrala nejaká spoločenská hra v skupinke, v ktorej som väčšinu ľudí poznal a Janka bola medzi nimi. Už vtedy niekedy som si ju začal vedome všímať aj keď by som to ešte nenazýval nejakým zamilovaním. Zaujal ma Jankin úsmev, páčilo sa mi ako sa bavila s ostatnými, aj že pomáhala na registrácii a s umývaním riadov, ale nejako viac som to v mysli nerozvíjal. Myslel som si, že má možno tak 16 rokov, že je tam s niekým starším z rodiny, kto je medzi organizátormi a preto sa so všetkými pozná a toľko zo všetkým pomáha. Ani by mi vtedy nenapadlo, že je tam po riaditeľovi ati najzodpovednejšiou osobou a že to vlastne celé organizuje.

Ďalší deň (utorok 14.8.2018) sme mali poobedný výlet na zámok Konopište. Tam sme sa nejako spontánne začali rozprávať vďaka tomu, že sme kráčali v tej istej časti davu. Spomínam si, že mi Janka rozprávala o tom, že robí pre cirkev, že sa tam chystá skončiť a hľadať si inú robotu, ideálne niečo s ľuďmi, napríklad personalistku alebo také dačo. Začal som si uvedomovať, že som jej asi zle odhadol vek. Neskôr ten deň sme sa aj s Mišom rozprávali o zubných strojčekoch. Janka mala v tej dobe ešte strojček a zjavne sa oň poctivo starala, lebo som ho považoval za ozdobu jej i tak krásneho úsmevu. Toto som využil aby som si rafinovane urobil nejakú predstavu o tom, koľko môže mať rokov a opýtal som sa, od koľkých rokov má strojček. Na to mi rafinovane odpovedala že ho má necelé dva roky. Keďže som sa zaujímal o čistenie zubných strojčekov a priznal som sa, že si nečistím zuby medzizubnými kefkami, Janka mi večer po výlete jednu darovala, aby som si to vyskúšal. Napadlo mi, že nechcem zbytočne pomotať mladému dievčaťu hlavu a dúfal som, že som to neprehnal so záujmom o ňu a tým, že som prijal medzizubnú kefku. Poctivo som si ale vtedy začal čistiť zuby aj medzi a vydržal som doposiaľ rekordne dlho. Ani môj zubár ma nedokázal takto motivovať.

Spomínam si, že ďalšie dni, keď sme sa v skupine smiali, vymenili sme si s Jankou pohľady, čo sa mi páčilo ale nebol som si istý na čom som. Čoraz viac som si uvedomoval, že Janka to tam má celé pod palcom a bol som z toho mierne zmätený. O to prekvapenejší som bol, keď ma Janka zastavila, ako som kráčal na prednášku do auly, a spýtala sa ma, či s ňou chcem byť na kanoe keď sa pôjde splavovať Sázava. Bez uvažovania som súhlasil, nebol som ešte s nikým dohodnutý, ale v hlave mi to vŕtalo. Čo ju môže motivovať aby chcela byť na kanoe práve so mnou? Nechcelo sa mi veriť, že by som mal u nej až taký úspech len za pár úsmevov a chvíľku záujmu. Bola tam kopa ľudí, ktorých poznala lepšie ako mňa, prakticky každý. Vedel som, že dohadzuje aj ďalších ľudí na kanoe a teda má presný prehľad kto s kým bude. Možno by na mňa už nikto iný nevyšiel a tak sa sama obetovala, že bude so mnou. Alebo chalan, s ktorým by chcela byť na kanoe je už dohodnutý s niekým iným a tak potrebuje niekoho, pri kom vynikne. Alebo naopak, bojí sa, že s ňou bude chcieť byť na kanoe niekto, s kým byť nechce, ale nevie ako ho odmietnuť, tak radšej rýchlo zvolí mňa ako bezpečnejšiu alternatívu. Aj keď sme sa poznali sotva päť dní, rozhodol som sa, že nech už je moja rola na kanoe akákoľvek, zvládnem ju čo najlepšie a nesklamem dôveru mladej dámy.

V deň splavu som sa obzeral, ale nevšimol som si nikoho podozrivého zo závidenia môjho miesta na kanoe za Jankou. Tak isto som si nevšimol, že by Janka pokukovala po niekom inom. Bola ale pozoruhodne odviazaná. Prskala pádlom na ostatných vodu, čím priniesla do pokojného splavovania niečo celkom nové. Vypukla vojna špliechania medzi plavidlami. Keďže som s ostatnými posádkami nemal až také blízke vzťahy, snažil som sa zaujať čo najmiernejší prístup. Bol som však súčasťou najagresívnejšej posádky. Vyústilo to až do situácie, kedy som nedokázal udržať naše plavidlo správnou stranou nahor a oboch nás vyklopili do vody. Nechápte ma zle, mám rád odviazanú zábavu, ale nevedel som ako sa v danej situácii ako gavalier, ktorému bola zverená dôvera mladej dámy ohľadne kormidlovania, zachovať.

To posledné, čo som si vtedy prial bolo, aby moja posádka provokovala iné mužské posádky, a aby nás tie následne prevrátili. A pritom som samozrejme nechcel vyzerať ako suchár. Po tomto prevrate, doslova prevrate, už bol pokoj. A ja som sa zabával navádzaním kanoe popod ohnuté koruny smutných vŕb pri brehu. Prišlo mi to možno až príliš romantické, ale moja posádka neprotestovala a tak som si to užíval. Pri takej pokojnej plavbe sme sa konečne mohli aj trochu porozprávať a ja som začal znovu naberať stratenú sebaistotu. Možno že predsa len chcela byť na loďke so mnou len kvôli mne a iné skryté úmysly v tom nie sú. Už som vedel, že má po strednej škole a robí pre cirkev, počítal som teda s tým, že som jej na začiatku tipoval málo rokov a v skutočnosti bude mať už po 18, možno budeme dokonca rovesníci. Smelo som sa teda o ňu zaujímal a snažil sa vzbudzovať dobrý dojem. Potom sa mi ale podarilo dostať z nej jej skutočný vek a opäť som trochu zneistel. Viem, že štvor ročný rozdiel medzi partnermi je celkom bežným javom, ale nechcelo sa mi veriť, že by reálne o mňa mohla mať takýto záujem.

Takto som nad tým uvažoval pár dní. Nebol som si istý, či si len nenamýšľam, až sa ku mne na sobotnej prechádzke pripojil Jakub a spýtal sa ma, čo ja a Janka. Tým mi dodal odvahu. Janka sa totiž kamaráti s Jakubovou ženou Pavlínkou a tak Jakub o všetkom vedel. Dosť mi tým pomohol. Rozmýšľal som, čo ďalej, keď už viem, že si vzájomné sympatie len nenamýšľam. Vedel som, že je potrebné znovu nejako nadviazať komunikáciu aby sme mohli pokračovať v spoznávaní. Na jednu stranu môjmu egu dosť lahodil Jankin záujem a na druhú stranu som mal obavy, aby som niečo nepokazil. Medzi tým okrem Janky moju pozornosť zaujala aj hebrejčina. Bolo pre mňa fascinujúce, že sa dá čítať Biblia v pôvodnom jazyku. Keď mi povedali, že sa dá prihlásiť na seminár, kde sa to môžem naučiť, vnímal som takúto príležitosť ako Božie vedenie. Najlepšie na tom bolo, že prihlasovanie sa riešilo u Janky ako u vedúcej študijného oddelenia. Naskytla sa mi perfektná zámienka, ísť sa s Jankou porozprávať pri večernej vatre. Mal som z počiatku trému, ale podarilo sa nám hľadko prejsť do osobných tém a rozprúdiť rozhovor. Veľmi sa mi rátalo takéto intenzívne spoznávanie a čas nám rýchlo letel, tak že sme sa rozišli každý na svoju izbu až niekedy po polnoci.

Bol to posledný ale zároveň najlepší večer akcie a v nedeľu doobeda sa už každý viezol do svojho mesta. Janka šoférovala starého červeného golfa, čo mi tiež prišlo sympatické a ja som sa viezol opäť s Jakubovou posádkou. Kúsok cesty sme mali spoločnej a tak sme sa chvíľku obiehali, ešte sme si zamávali s Jankinou posádkou a zvyšok cesty som sa učil hebrejskú abecedu. Doma som pretriedil fotky a zdieľal. Poslal som ich aj Janke a odvtedy hádam ani nebol deň, kedy by sme si nepísali.